Cyberpunk

Dážď padal v zelenkastých pruhoch — kyslý, ťažký, presýtený výparmi z chladiacich veží Nexionu. Mira stála v tieni rozbitého neónu a počítala sekundy. Šesť. Päť. Štyri.

Implantát v ľavom zápästí zapulzoval — niekto skenoval jej biometriku. Niekto blízko.

„Neexistuješ," zašepkala do tmy. Aktivovala cloak a jej telo sa rozplynulo v digitálnom šume, presne ako ju to naučili v Programe. Lenže Program bol mŕtvy. A Mira bola duch, ktorý sa odmietol vypnúť.

Keď sa znova zmaterializovala, stála o tri bloky ďalej, na streche skladu plného zastaraných androiov. Vytiahla z vrecka starý dátový kryštál — posledný kus skladačky. Na jeho povrchu pulzovalo jemné modré svetlo, ako tlkot srdca niečoho, čo nemalo žiť.