Neón za horizontom
Neón za horizontom je krátky cyberpunk noir román zasadený do mesta Gaspolis (2091), kde sa vzduch dávkuje ako tovar a sloboda má vždy skrytý poplatok. Keď sa v podzemných Pľúcach začne šíriť kult „hostiteľa" – človeka, ktorý má stabilizovať dych a priniesť poriadok – bývalá agentka Mira Šoltýsová odhalí, že nový režim sa nepíše zbraňami, ale protokolmi. V temných uličkách, offline Kaplnke a Rezervoári sa z nádeje stáva obchod a z bezpečia pasca. Mira musí rozhodnúť, či sa stane kľúčom k systému, alebo poslednými dverami, ktoré sa naučili povedať „nie".
Dážď padal v šedých pruhoch — nie voda, skôr mokrý šum. V Gaspolise si zvykneš, že aj počasie má tarif. Dnes bol dážď lacný. Vzduch nie.
Mira stála pod zhasnutým neónom a počítala sekundy. Šesť. Päť. Štyri. Každé číslo bolo malý klam: že niečo držíš pod kontrolou, keď v skutočnosti len čakáš, kto urobí prvý chybný dych.
Na ľavom zápästí mala obyčajnú kožu. Žiadny podpis. Žiadny vzor. Len prázdno, ktoré sa tvárilo ako sloboda.
Implantát vnútri — ten, čo si myslela, že už dávno zomrel spolu s Programom — zrazu zavibroval. Niekto skenoval biometriku. Niekto blízko. Niekto, kto sa neuspokojí s tým, že existuješ.
„Neexistuješ," zašepkala do tmy a dotkla sa kovu na zábradlí. Kov bol studený. Úprimný. Na rozdiel od svetiel.
O tri bloky ďalej sa ozval tón. Nie siréna. Skôr metronóm. Dva krátke. Jeden dlhý. Pauza.
Mira sa pohla, než sa jej mozog stihol spýtať prečo. V Gaspolise prežijú tí, čo sa nehádajú s vlastnými reflexmi. Zmizla do bočnej uličky, kde reklamné vrstvy zlyhávali a tváre ľudí vyzerali ako rozmazané spomienky.
Na rohu stála biela páska nalepená na stene. Čistá až urážlivo. A na nej jediné slovo, napísané krivo, ľudsky: HOSTITEĽ.
Mira sa zasmiala potichu. V jej smiechu nebolo veselosti. Len únava z toho, že mesto stále hľadá nové mená pre staré reťaze.
„Nie dnes," povedala ticho.
A Gaspolis, mesto ventilov a dlhov, sa nadýchlo tak hlboko, akoby sa pripravovalo zadržať dych navždy.
— Kapitola 12: Šedý dážď